Pôvodne som mal rozpracovanú poviedku s rovnakým názvom. Dokončenie je zatiaľ v nedohľadne. Avšak rozhodol som sa napísať pár riadkov bez servítok, metafor či symbolov.
Mal som vtedy asi 20 rokov. Na Slovensku boli ešte koruny. Pri pravidelnej prechádzke za svojou milou som chodil okolo domu, ktorý sa mi veľmi páčil. Mal som predstavu, že jedného dňa si ho kúpim a s priateľkou sa do neho nasťahujeme. Keďže dom bol veľký a akurát som si prechádzal obdobím veľkej motivácie tak som plánoval časť domu prenajať čím by som pokryl veľkú časť splátok. Bol som ešte plný neutíchajúceho nadšenia a zápalu pre kapitalistické doktríny – veril som, že peniaze robia peniaze a to nás urobí slobodnými a šťastnými. V tej dobe ten dom predávali za zhruba 2 milióny korún, čo sa mi vtedy zdalo ako obrovské množstvo peňazí. Po ľahkej kalkulácii som si povedal, že by som to pri normálnom príjme a nájomníkoch splatil za 5 rokov.
Bol to podpivničený dom s tromi poschodiami a podkrovím na vzor architektúry 90-tých rokov. V tej dobe pekný dom blízko centra mesta v relatívne pokojnej štvrti. Ideálna investícia. Jediný problém bol v tom, že som ešte študoval a na to aby Vám dali úver ste museli mať aspoň 2-ročnú finančnú históriu. A tak som ostal optimisticky veriť, že o pár rokov bude situácia iná – priaznivejšia. O to väčššie sklamanie nastalo, keď som si po rokoch spomenul na svoj sen.
Len v priebehu 5 rokov zmenil dom majiteľa ak nie aj niekoľkých, ktorí na dome neurobil žiadnu úpravu. Aj keď všetko bolo stále pekne a vírivka lákavá, predsa len už bolo cítiť pach staroby a zanedbanosti. Lenže majitelia ako správni kapitalisti chceli svoju investíciu predovšetkým zhodnotiť. V tom čase akurát na Slovensko prichádzalo euro, tak si dobre pamätám že cena stúpla viac ako dvojnásobne. A to na príjemných 6 miliónov korún. Ešte stále som si vravel, žeby sa to oplatilo. Lenže o ďalší rok už bola cena po prepočte z eura 9 miliónov korún. V dome samozrejme stále nikto nebýval. Menili sa len majitelia a cenovka. Dnes je už dom po viac ako dvoch dekádach obývaný, no cena domu sa pohybuje okolo 1 milióna eur. Verím, že ak by som si pozrel cenu v roku 2000, tak by sme sa bavili o cene 1 milión korún.
Každý z nás zažil podobný scenár. Naši rodičia mali možnosť odkúpiť byty za hubičku. Vtedy, ešte keď zmáhali súboj o moc Miky a Vladko, bola predajná cena povedzme 120 tisíc korún. Dneska po viac ako 20 rokoch si ten istý byť môžeme kúpiť za rovnakú sumu, akurát inú menu. Menu, ktorá je 30x drahšia. A naviac tie naše Švajčiarske platy…
Priemerný plat pred zhruba 20 rokmi sa pohyboval od 300 do 500€, dneska sa bavíme o plate 1200€. To je 2x až 4x viac. A hoci to znie pekne, ale všetci vieme ako to reálne s priemernými platmi je. Pri výpočte priemeru dochádza k skreslenému údaju. Namiesto priemeru by sa mal počítač medián, ktorý presnejšie vyjadruje aký je skutočný priemer. Každopádne nech budeme počítať tou alebo inou metodikou platy rozhodne nestúpli 30x viac., či?
Keď bohatí bohatnú
Možno ste si už všimli aj vy, že bohatí sú bohatší a chudobní chudobnejší. Tak to bohužiaľ v kapitalizme je. Ten čo má prístup k zdrojom ich patrične využíva – zhodnocuje a postupne svoj vplyv rozširuje k získavaniu ďalšieho kapitálu. Je zrejme, že tam kde niekto získa, niekto musí stratiť. Ja, vy a celkovo všetci ľudia mimo tých pár vyvolených strácajú každý deň.
A hoci raz nastane deň, keď pre ostatných neostane takmer nič, zdroje v rôznych formách budú vyčerpané, kapitalizmus je šelma ktorá nepozná konca. A tí dravci na vrchole to samozrejme vedia. Čiže než sa to celé zrúti, a verte že sa to zrúti – taký je zákon prírody, ešte sa o udržanie postavenia bude zmáhať súboj najsilnejších v podobe vojen korporátnych spoločností.
Povedzme si to na rovinu. Šanca, že človek, ktorý vzišiel z priemerných pomerov sa dostane medzi skutočných žralokov je minimálna. A potom nastáva otázka či je skutočno kapitalizmus až taká výhra a evolúcia oproti feudalizmu či rôznym formám totalitných ekonomických modelov.
Vráťme sa do prítomnosti, kde sa odohráva niečo odlišné a zaujímavé.
Zjednodušený príklad toho ako to funguje. Autor hry dá do banku 2000 obchodných jednotiek. Môžte si ich predstaviť ako novo vytlačené peniaze. Tieto jednotky férovo rozdelí medzi dvoch hráčov. Jeden hráč už však všetko potrebné má: auto, nehnuteľnosti, majetky. Pre druhého hráča je tento stimul rozhodujúci, v ďalšom kole by totiž musel vyhlásiť bankrot. Nakoľko prvý hráč už všetko má, tak svojich 1000 jednotiek investuje, lebo mu nič nechýba. Druhý hráč sa stimulu a dotácii veľmi potešil, lebo zo svojich 1000 jednotiek zaplatí dlh voči druhému hráčovi alebo organizátorovi hry. Čo mu ostane, ak mu ostane, využije na to aby pozval svoju rodinu alebo priateľov na večeru do podniku druhého hráča s vedomím spokojnosti, že organizátor hry je férový a umožnil mu hrať ďalej.
Toto je zjednodušený príklad toho akú hru všetci hráme. Niekomu však stále nemusí dochádzať aký nezmysel celá táto hra je.
Správca hry vytlačí peniaze aby zabránil „kríze“, ktorú spôsobili obaja hráči. Bolo by zbytočné obviňovať majetnejšieho a lepšieho hráča za to že vie hrať lepšie. Obaja hráči si vinu delia spoločne. Dotáciou, aj keď mienenou dobre sa rozdiel medzi hráčmi len zvýšil. Čo to ale znamená pre ďalší vývoj hry?
Podľa pravidiel voľného trhu sa mierne upravia ceny. Nakoľko hráči môžu viac nakúpovať, tak dôjde k celkovému zdraženiu. Problém je, že menej majetní hráči operujú s menším objemom jednotiek a toto zdraženie by ich mohlo položiť. Čiže aby majetnejší hráč mohol ďalej benefitovať so slabšieho hráča a nedošlo k skorému bankrotu (čo v reálnom svete nechceme narozdiel od stolnej hry), tak dochádza k menšiemu zdražovaniu na úrovni pár percent. Na úrovni úspešnejších dochádza k väčšiemu zdražovaniu. Tento pokles kompenzujú transformáciou prostriedkov do hodnotnejších komodít, ktoré nebudú závislé na správcoch hry. Môže to byť vytvorením novej jednotky, ktorá je nositeľom hodnoty. V reálnom svete to môžu byť nehnuteľnosti, diamanty, drahé kovy alebo kryptomeny.
Kryptomeny a investovanie
Isto už každý zachytil nejakú tú informáciu o Bitcoine (BTC) a iných kryptomenách ako je Ethereum (ETH). Poďme si povedať čo sa aktuálne vo svete kryptomien deje?
Ich hodnota rastie. Rapidne. Množstvo „reálnych“ peňazí je zamenených za inú formu platidla. To tiež znamená, že množstvo papierových peňazí je nechcených a vracajú sa do hry. Ľudia môžu zrazu viac nakupovať. Cena tovaru stúpa, hodnota peňazí klesá. Peniaze sa ale opäť dostávajú do rúk bohatých a tí ich zase pália do ivenstícií, ktoré sú zázračne „zhodnocované“ a celý proces sa opakuje.
Z pohľadu nezasväteného to znie lákavo. Ak je zhodnotenie kryptomeny čo i len 30%, tak pri objeme 100 tisíc eur sa bavíme o sume 30 tisíc €. Tých 30 tisíc eur sa zázračne nevytlačilo ani nezjavilo. Tie v obehu vždy boli, len zrazu stratili hodnotu. Ale z pohľadu Janka Mrkvičku vo Vesteniciach sa to zdá byť ako skvelá investícia a zhodnotenie. Pritom len niekto bohatší spálil svoje eurá v prospech meny. V inom zmysle by sa dalo povedať, že dotyční viac veria kryptomenám ako papierovým peniazom. Ďalšou podstatnou informáciou je, že na tomto obchode bohatnú len tí, ktorí už bohatí sú. Bežný človek s prímom 1000€ si môže na konci mesiaca dovoliť investovať 100€. Aj 30€ poteší, ale skutočný zárobok začína pri iných cifrách.
Aký dopad táto hra má na euro a celkovo peniaze? Ak hodnota niečoho rastie, tak hodnota iného klesá. Ak rastie hodnota Kryptomeny, tak hodnota Eura klesá. Ale ako je možné, že euro je relatívne stabilné? Je to o veľkosti celkovej kapitalizácie (objem obežných jednotiek vo vzťahu ku komoditám) a oneskorenej reakcie spotrebiteľov na prebytok peňazí v obehu. Akonáhle sa objem papierových peňazí zvýši na určitú úroveň a spotrebitelia nebudú dostatočne rýchlo míňať svoje peniaze vrámci bežného obchodu, ale v prospech kryptomien, tak dôjde k zrýchlenej inflácii a možno aj hyperinflácii. Niekoľko odborníkov na toto už upozornilo.
Treba si uvedomiť, že hráči, ktorí včasne pochopia pravidlá hry budú odmenení. Nie je to však tak, že zásadne zbohatnú. V skutočnosti sa pália znehodnotené a zbytočne vytlačené peniaze v prospech alterantívnych finančných tokenov. Tých pár prípadov, ktoré zo dňa na deň zbohatnú sú len nositeľmi správy pre každého opozdilca aby tiež skúsil svoje šťastie. Nie je nič lákavejšie ako lotéria a príbehy o zbohatnutí z večera do rána. V skutočnosti sa však nebohatne. Je to len kradnutie hodnoty peňazí niekoho iného, kto o celej tejto situácii ani len netuší. Dalo by sa povedať, že ide o nemorálny čin. Priam krádež. A celé sa to deje v priamom prenose. Je smutné vidieť, že ľudstvo v 21. storočí je hádam sprostejšie ako bolo pred 2. svetovou vojnou. Zle sa pozerá na to ako si ľudia navzájom nevedomky ubližujú hlúpou hrou s číslami. OK, nejdem moralizovať. Ale čo teda robiť?
Skutočnou investíciou je práca a rozvíjanie duchovných kvalít. Ak by sme chceli ostať pri kapitalizme, tak ide o takmer všetky hmotné statky – reálne a hmatateľné veci.
Tu si ale treba uvedomiť dopady. Väčšinu hmotných statkov si už dnes veľké množstvo ľudí nemôže dovoliť. K tomu aby človek niečo vlastnil si musí na to požičiavať. Hádajte od koho. Samozrejme, od tých lepších hráčov – bohatých. Tí ich samozrejme budú žmýkať aby si svoje postavenie udržali, ideálne upevnili. Tým sa prelievanie kapitálu a celkovo zdrojov do rúk bohatých posilní. A to je aj dôvod prečo bohatí na krízach profitujú, predovšetkým ak im v tom pomáha štát. A že štát ovládajú bohatí oligarchovia alebo ich zástupcovia je vec ďalšia.
Bežní ľudia nemajú predstavivosť a preto dôverujú peniazom a celému systému, ktorý zastupujú „odborníci“. Odborníci, ktorí sa klaňajú doktríne a navzájom sa medzi sebou ťapkajú po ramenách aby upevnili svoje postavenie ako elity spoločnosti. V priamom prenose však vidíme, že sa o elite rozhodne nedá hovoriť. A tak v skutočnosti sú peniaze len akási forma mágie – číselka, ktoré predstavujú kohosi hodnoty. Národov, inštitúcií a pod. Len si vyberte.
Vnímavejší preto chápu, že finančný systém už dávno neslúži nám, ale my jemu. Je to dané tým, že ho ovládli zkorumpovaní čarodejníci – čiernokňažníci. Teraz sa môžete smiať a predstavovať si zvláštne rituálne obrady. Tak na to zabudnite. Mnoho ľudí si mágiu predstavuje ako vo fantasy filmoch. Lietajúce ohnivé gule a blesky či akési satanistické obrady. Lenže v našej realite to má omnoho jednoduchšie pravidlá. Tam kde je živa (životná energia) pálená v prospech inej bytosti na úkor inej bytosti hovoríme o čiernej mágii. Nie je to ozdravná mágia na podporu živy inej bytosti, kde hovoríme o bielej mágii. Samozrejme farba nie je rozhodujúca, ide len o abstrakciu pojmu. Kým u nás je za zlú považovaná čierna, tak v Ázii či Južnej Amerike je považovaná za oslavnú farbu. O kultúrnom kontexte inokedy, vráťme sa k čarodejom. Čiže podstaný je akt. A preto je jedno či sa za čarodeja považujete alebo nie, našim konaním neustále čarujeme. A pokiaľ živu nedarujeme alebo nekonáme s úmyslom tvoriť a plodiť živu, tak sme súčasťou „čiernej“ mágie.
Za všetko môžu peniaze!
Peniaze nie sú ani zlé ani dobré. Sú len nástroj. Nesú akési posolstvo, energiu či živu. Moc nad tým ako na nás peniaze pôsobia je čisto na nás. A preto si treba uvedomiť, že peniaze nemôžete zjesť, je to len kus potlačeného papierika a niekto koho ani nepoznáte a neviete ani kto to je ručí, že tieto papiere sú nositeľom nejakej hodnoty. V skutočnosti tým nositeľom sme my a celá táto mágia by prestala fungovať, ak by sme sa dokázali vymámiť z područia jej kúzla. Položte si otázku; Prečo má o Vás rozhodovať niekto iný? Prečo Vám berie energiu tým, že určuje koľko stojí hodina vášho času? Akým právom?
Ak spadnete do viery, že o tom rozhoduje spoločnosť a slobodný trh, tak vás sklamem. Pretože ako sme si vyššie povedali – trh ovláda elita a elita sa nechce vzdať svojho postavenia. Kto teda určuje ceny? Jedine človek s veľkým kapitálom má moc nad tým určovať a hýbať cenami tovarov a teda aj celými trhmi.
Perfektným príkladom sú príspevky na sociálnej sieti od Elona Muska. Jeden príspevok dokázal pohnúť obrovským množstvom ľudí. A keby len jeden. Ale neboli to len jeho slová, ale aj skutočnosť, že sedí na zlatej truhlici a z veľkej časti práve on rozhoduje o cene niektorých komodít. Nenechajte sa preto zblbnúť kýmkoľvek o kom si myslíte, že je chytrejší, lepší alebo bohatší. Sú tam kde sú len preto, že sa nájdu hlúpi ľudia, čo ich nasledujú, podporujú a vo výsledku sa nechajú oblbovať suchým rožkom.
A peniaze? Peniaze tlačia štátom zaplatené a odobrené inštitúcie lebo ľudia veria, že štát najlepšie určí hodnotu ich práce. A kto je štát?! O tom som už predsa písal. Ak aj napriek tomu veríte v silu štátu, tak v ďalšej kapitole prejdeme k vecnej a konkrétnej téme – inflácii.
Skutočná inflácia
Údaj o inflácii na štatistickom úrade sa aktuálne pohybuje na úrovni do 2%. To je samozrejme nezmysel.
Skutočná inflácia je podľa môjho odhadu 20-30%. Možno aj viac. Záleží na viacerých faktoroch. Štát samozrejme bude robiť metriku tak aby ukazovatele boli pre ich občanov priaznivé. Nejde o to či ľudia na štatistickom úrade s tým súhlasia alebo nie – pravidlá určil niekto iný. Kto by to len tak mohol byť?!
A ako zistíte výšku skutočnej inflácie? Je to úplne jednoduché. Najlepším ukazovateľom skutočnej inflácie sú ceny nehnuteľností. Za 20 rokov stúpla cena nehnuteľností (aspoň v mojom regióne) 30-násobne.
Už vidím argumenty o tom ako stúpla životná úroveň a priemerné platy. Neviem ako vy, ale môj plat rozhodne nestúpol 30-násobne. A životná úroveň? Čo to vlastne je?! Polotovary v obchodných reťazcoch, všadeprítomné plasty, znečistené ovzdušie, polorozpadnuté nemocnice, ktoré postavili ešte v minulom storočí akýsi zlí komouši, rozbite cesty, injekčné striekačky v detských ihriskách, pretrvávajúca korupcia… ale samozrejme hlavné je, že si môžeme kúpiť značkové handry vyrábané deťmi dade v Ázii, kúpiť si kávu v zelenom kelímku za 5€ a na večeru si dať smradľavý kebab z mäsa napusteného sulfátmi, ktoré pokope držia akési Éčka. Vzťahy ľudí sa premiestnili do virtuálneho priestoru k čomu nevyhnutne potrebujeme predražený dátový paušál aj s najnovším iPhone 12. Ani to nestačí aby sme niečo znamenali. Treba ohurovať. Takže BMW so stočenými km po dôchodcovi z Nemecka si vieme zobrať na výhodný leasing. Netreba zabudnúť ani na možnosť „cestovať“ za hubičku a pritom likvidovať životné prostredie. Čo po tom, že ďalšie generácie budú o existencii iných krajín a živočíchov počuť len z rozprávania. A to je len špička ľadovca.
Toto je tá skvelá životná úroveň?! Kde sa podeli hodnoty ako zdravie, spolupatričnosť, láska, kultúra, duchovno ktorými nás kŕmili v 90. rokoch? Kde je ten neutíchajúci optimizmus z 80. rokov?! Holt, máme čo sme chceli. Za mňa tvrdím, že po roku 2000 ide všetko do pekných sračiek.
Ale pokojne si ďalej nahovárajme, že sa životná úroveň zdvihla. Niekto na to skôr či neskôr doplatí. Nevadí. Ale za toto všetko máme platiť 30x viac ako pred 20 rokmi? Realitní makléri, majitelia nehnuteľností a banky si to myslia. Ale čo tí, čo sa na 30 rokov upíšu len aby splnili spoločenské očakávania? Ale čomu sa diviť. Mágia čísel, elitárstvo má svoju moc. Veľmi na výber nemajú. Alebo aspoň to im tvrdí okolie.
Vždy máme na výber
Pokiaľ ste zdravý a nevládne u vás totalita, tak máte vždy na výber. Pravidlá hry nie sú vždy známe, ale to vôbec nevadí. Nevzdávajte sa. Práve naopak. Odmietnite hrať hru, ktorú Vám nanútili. Ak už ju hráte, tak pochopte čo sa dá a pretavte to do tvorivej sily. Len nepodľahnite pokušeniu zmieriť sa s tým. Ponúkajú Vám hrať hru, ktorú nemôžete vyhrať. Budú Vás balamutiť, že vy na to máte. Stačí sa viac snažiť. Viac pracovať. Viac riskovať. Dajú vám prácu, školu a možno vám aj vyberú ženu. Vymyslia pre Vás zmysel. To všetko k ich prospechu. Nejde im o Vás ani o to čo je najlepšie pre vás, ale čo je najlepšie pre nich. Niektorí to budú skrývať za blaho pre štát, ríšu alebo spoločnosť. Jednoducho dostať vás do kruhu nimi vymyslených pravidiel, tak aby mali dostatok hráčov pre svoju hru. Takto sloboda nevyzerá. Kríčim: „NIE!“ Naučte sa aj vy hovoriť NIE!
A možno ste vášniví hráč. Baví vás hrať podľa cudzích pravidiel. Neradi idete na vlastnú päsť. Je to v poriadku. Len jednu vec na Vás mám. Neťahajte k sebe ďalších. Nechajte ich, nech žijú vlastné životy. Podporujte každého, čo sa rozhodne raziť vlastnú cestu. A prestaňte podporovať tých, čo sa snažia každého mimo tieto pravidlá trestať.
Na záver už len teda otázka – Na ktorú stranu sa pridáte? Pomôžete budovať slobodnú a tvorivú spoločnosť alebo distopickú budúcnosť plnú mamonárstva a technokraticko-korporátnej nepríčetnosti?