Pamätáte si ešte časy, keď sa web robil v PHP, CSS a troch riadkoch JavaScriptu?
Keď stránka mala 50 kB, načítala sa okamžite a bežala na lacnom hostingu za dve eurá mesačne? Alebo dokonca zadarmo! Keď sa web jednoducho robil – nie kompiloval?
Dnes už to vraj nestačí. Dnes musíme “buildovať”, “bundleovať”, “minifikovať”, “lintovať”, “transpilovať” a “deployovať cez CI/CD pipeline do Kubernetesu”.
Spomínate na tie časy? Ťažko si to aj predstaviť. Dnes je všetko inak.
Na to, aby si niekto mohol zobraziť statickú stránku s dvoma obrázkami, potrebuješ prinajmenšom 600 MB RAM a tri Node moduly, ktoré sa medzitým medzi sebou pohádajú o verziu left-pad.
Babylonská veža vývojárov
JavaScript kedysi vznikol ako skriptovací jazyk na oživenie webu.
Dnes je to nový Babylon – pomýlený projekt, kde každý framework hovorí iným jazykom a všetci sa prekrikujú, kto má väčšiu DX “developer experience”.
React, Vue, Svelte, Angular, Next, Nuxt, Remix, Astro… a zajtra nový framework, lebo niekomu sa zdalo, že táto verzia router.js už nie je dosť sexy. Asi tak ako móda hipsterských programátorov, ktorí nosia retro lakovky a nohavice po deťoch. Chcú byť iní. Chcú byť sexy!
Každý z týchto nástrojov potrebuje vlastný build systém, vlastný konfigurák, vlastnú CLI a 250 závislostí, ktoré ťa privítajú 300 varovaniami po spustení npm install.
Inými slovami – Na “jednoduchú stránku” potrebujeme framework, ktorý potrebuje iný framework, ktorý potrebuje transpiler, ktorý potrebuje node_modules a ten potrebuje…
A to všetko preto, aby sme mohli… zobraziť text na obrazovke.
Vývoj ako rituál utrpenia
Moderný vývojár dnes neprogramuje.
On zápasí so stackom.
- 3 hodiny ladí
npm audit fix, - 2 hodiny googlí, prečo mu
vitenevidí modul, - a ďalšie 2 prepisuje kód do Typescriptu, aby mal pocit bezpečia v jazyku, ktorý sa nakoniec aj tak zmení späť na JavaScript.
Človek by si myslel, že po 30 rokoch vývoja webu sa dopracujeme k jednoduchosti.
Nie – my sme sa rozhodli urobiť z webu operačný systém.
A preto mám často pocit, že moderný vývojár netvorí – on len krotí chaos, ktorý mu spôsobil niekto iný. V horšom prípade on sám.
Komplexnosť sa stala novou menou.
Čím viac vrstiev, tým viac rešpektu.
Čím dlhší package.json, tým väčší “senior developer”.
Lenže kde je rýchlosť?
Kde je zrozumiteľnosť?
Kde je radosť z toho, že niečo funguje bez toho, aby si musel bežať npm install a čakať, kým sa ti celý internet nasťahuje do projektu?
Zabudli sme, že programovanie nemá byť rituál zasvätených – má to byť spôsob, ako rozumne tvoriť.
Nie. My tejto nepríčetnosti hovoríme “pokrok”.
Zvláštne.
Medzitým potichu robia svoju robotu
Zatiaľ čo armáda vývojárov “moderného stacku” rieši, prečo im useEffect cyklí donekonečna, PHP, Go, Rust alebo Perl proste… bežia. Bez buildov, bez npm, bez teoretického smogu.
Na PHP si stále otvoríš index.php, napíšeš: echo "Hello World"; a ono to proste funguje.
Rýchlo, stabilne, pochopiteľne a bez Dockeru, bez CI/CD, bez 400 MB RAM na jeden request.
Na Go napíšeš 10 riadkov, skompiluješ binárku a máš server, ktorý prežije aj jadrovú vojnu.
A keď otvoríš Markdown súbor a zobrazíš ho cez šablónu,
tiež to funguje. Bez mágie a bez “framework fatigue”.
Je zvláštne, že po dvoch dekádach evolúcie sme sa vrátili na začiatok — len s tým rozdielom, že dnes potrebujeme celý cloud na to, aby sme spravili to, čo kedysi urobil server za pár milisekúnd.
Už nič nedáva zmysel
Stratili sme jednoduchosť.
Stratili sme kontakt s realitou.
Stratili sme radosť z toho, že niečo “funguje”.
Moderný web je ako SUV s ôsmimi dotykovými displejmi – krásne bliká, ale motor má výkon kosačky a kolesá z plastu.
Ľudia dnes stavajú weby, ktoré potrebujú viac RAM než celý systém Apollo 11.
Preto, že je to dobre platené.
Preto, že sa chcú všetci cítiť ako originál.
A hlave preto, že „tak to robia v Silicon Valley“.
Ako keby Silicon Valley bolo synonymom pre múdrosť, a nie pre nekonečné pivotovanie startupov, ktoré po troch rokoch končia v šuflíku.
Návrat k jednoduchosti
Nie, nie je nič “retro” na tom, keď chceš, aby tvoj web bežal rýchlo, spoľahlivo a dal sa pochopiť.
Je to normálne.
Je to zdravý rozum.
Stačí Markdown, pár šablón, JSON export a trocha PHP alebo Go.
Netreba mikroslužby, kontajnery, serverless, CI/CD a 20 vrstiev medzi textom a monitorom.
Nie všetko musí byť “fullstack”.
Nie všetko musí byť “realtime”.
Nie všetko musí byť “AI-driven”.
Niektoré veci môžu byť jednoducho… ľudské.
Prehľadné, udržateľné, tiché.
Také, ktoré neberú viac energie, než dávajú.
To je symptóm civilizačnej únavy.
RIP alebo slová záverom
Keď niekedy zapínam terminál a počujem, ako sa rozbieha celý “dev stack”, napadne mi, že to možno celé robíme zle. Že ten pravý pokrok nepríde s ďalším frameworkom, ale s tým, že si povieme dosť.
Možno je čas prestať sa hrať na vývojárov raketových motorov a začať znovu stavať weby pre ľudí – nie pre frameworky.
Možno nie sme pozadu, keď používame jednoduché nástroje.
Možno sme len unavení z hluku.
A možno práve ticho a jednoduchosť sú to, čo z webu opäť spraví niečo, čo má dušu.
Možno je čas sa prestať klaňať modlám JavaScriptu a vrátiť sa k jazykom, ktoré robia veci jednoducho.
Možno sme len zabudli, že jednoduchosť bola kedysi synonymom geniality.
Nepotrebujeme nové paradigmy, ale vyslobodenie zo sveta komplexity.