Značná časť užívateľov sa sťažuje na šikanu na internete. Zneužívajú postavenia obeti, ktorú jej spoločnosť na základe novej modernej etiky priradila. Následne svojou demenciou obmedzujú ostatných užívateľov. A tak sa zavádzajú opatrenia vo forme potláčania týchto prejavov. To samozrejme v potláčanej skupine vyvoláva nevôľu a opodstatnený odpor. Z utláčaných sa stávajú utláčatelia. Aj to je súčasný stav na internete.
Myslím si, že právo vyjadriť nesúhlas je rovnako oprávnený ako vyjadrovať súhlas. Akurát dnešná podoba internetu dáva viac na tých, čo súhlasia než na tých, čo nesúhlasia. Skúsenosť ma však naučila, že pravda je často uprostred. Ak nie je uprostred tak ju majú obyčajne tí, čo kritizujú a nenosia ružové okuliare pre zachovanie kolegiálnej komformity a psychickej pohody.
Priorita optimistom
Už som to načal vyššie. Ale určite ste si aj vy všimli zvýšenej náklonností k optimizmu. Napríklad zrušenie tlačítka „Nepáči sa mi“ alebo aj nenútené propagovanie tých príspevkov, ktoré sú kolektívne považované za prínosnejšie. Negatívne a kritické príspevky sú považované za toxické. Ide teda o cenzúru negativistov a nepohodlných ľudí, ktorí nesúhlasia s hlavným prúdom.
Cenzúru? 10 z 10 slniečkarov samozrejme nesúhlasí.
Ako nikoho nemusí zaujímať môj názor ani mňa nemusí zaujímať ten váš. Fakt nie. To či sa niekto dobre vyspí po prečítaní tohto článku či nejakého komentára skutočne nie je moja starosť! Tak ako vy nemáte povinnosť sa starať o to či ma stav inej bytosti má trápiť alebo nie. Ak si myslíte, že sa potrebujte starať o morálku iného človeka, tak si najprv vyriešte vlastnú morálku. Garantujem Vám, že v introspekcii a revízii vlastnej etiky narazíte na trhliny!
Proces sebapoznania
Pre nás „zlých“ je to celkom prirodzené. Myslím to hĺbanie v sebe. Nie je to príjemné, a nie, nerobí nás to šťastnými. Je to však proces sebapoznávania.
Nie je to ukájanie sa v dobrých pocitoch ako keď sa feťáci utápajú v závislostiach. Nie je to ani o prežívaní senzácie v predstave, že radosť je boh. Lebo nie je!
A nemusí so mnou nikto súhlasiť aby som sa cítil celistvý. Stále si budem myslieť, že život nie je len o pôžitkoch a súznení s ostatnými. Lebo v stave spokojnosti ešte žiadny svätý nedostal prívlastok svätého.
A nie, nemám záujem byť svätý. Len objasňujem podstatu ilúzie v ktorej mnohí nevedomky žijeme. Je to obyčajný sebaklam.
Život v sebaklame
Problém je, že človek sa rád kŕmi sebaklamom. Vytvára si množstvo dôvodov, ktoré mu dodávajú odvahu žiť. Pocit blaženosti je jedným z nich.
To čo sa nám páči, tomu veríme. To nám dáva životný zmysel a pocit súznenia nech je to už s čímkoľvek. Akurát takýto pocit môže mať aj pesimista alebo masový vrah. Čiže ak niekto tvrdí, že cieľom bytia je byť šťastný (napr. Dušek), tak si dovolím tvrdiť, že vytvára sebaklam – lacnú ilúziu na úrovni drogy.
No a to je problém! Vysvetľovať závislému, že je závislý je často-krát zbytočné…
A preto ak mám pocit, že vidím nespravodlivosť, krivdu a niečo sa mi nepáči, je validný dôvod k vyjadreniu znepokojenia. Dať najavo svoj nesúhlas! Ak vy máte pocit, že je takýto prejav toxický, tak vy samotní ste zdrojom toxicity.
Pomenovali ste ju – definovali ste ju. Spätnou reakciou len potvrdzujete a upevňujete tento stav. Mentálne a často aj fyzicky. Nakoniec sa s takýmto prejavom osobne stotožníte. Váš osud je spečatený. Boli ste poškodený toxickým prejavom. A čím viac sa o tejto problematike hovorí, tým viac jej spoločnosť prepadá a verí. Utvára kolektívny egregor. A to aj napriek skutočnosti, že pred niekoľkými rokmi pojem toxické správanie neexistoval.
Otroci kultúry
Sme otrokmi spoločenských konvencií a kultúrneho vplyvu.
A preto nech už Vám spoločnosť do hlavy natlačila akékoľvek dogmy; autor znepokojujúceho obsahu v žiadnom ohľade nenesie zodpovednosť za vaše pocity! Aj keby som Vám poslal obrázok skutočne nechutných rozmerov. Nenútim Vás takýto obsah sledovať. Pri komunikácii s deviantom otvorene súhlasíte, že sa budete na tejto interaktivite podieľať. Ak s tým nesúhlasíte – neotvárajte nevyžiadanú poštu! Áno, tak jednoduché to je.
Samozrejme máte právo nesúhlasiť. A ja mám právo nesúhlasiť s vami. Ale nedosiahneme konsenzus! Možno kompromis. A aj to len taký, že si svoju pravdu jedna strana vynúti. A preto neverím v kompromisy! A celé spoločenské nastavenie si vynucuje kompromisy, čo blokuje snahu o spoločný dialóg so záverom v skutočnom porozumení. Takéto vyvrcholenie debát je odsúdené ku karmickej slučke – nekonečnej evolúcii viacrozmernosti manifestácie. To je aj dôvod prečo kompromis nakoniec vždy vyústi k „vyrovnaniu“ vo forme pasívnej agresivity – hnevu, netolerancie, nevraživosti a vzdoru.
Cena za slobodu
Že užívatelia na internete sú hrubí a používajú expresívne výrazy?! Je to ich vec! Bránia si svoje teritórium. Tých, ktorí majú pocit, že ich to obmedzuje by sa mali ešte raz zamyslieť. Každý pocit odporu je posun vedomia k jeho rozšíreniu obzorov. Blokovanie a cenzúrovanie niečoho čo je skutočné je len zakrývanie problému plachtou. Pravda však skôr či neskôr vypláva na povrch.
Mnohí, ktorými pohŕdate a snažíte sa ich presvedčiť, si internet vytvorili aby aj oni mali priestor žiť bez predsudkov a obmedzení od spoločnosti, ktorá si serie do vlastného hniezda. Je to miesto, ktoré si vytvorili a vy ste sa do neho vtreli lebo ste zacítili príležitosť. A naviac obmedzovanie iných pre zachovanie vlastnej slobody je čisté pokrytectvo a prenášanie zodpovednosti mimo seba na iných.
Ak to ani tak nechápete, tak sa radšej starajte len a len o seba a prestaňte sa srať do iných! Prestaňte plakať na cudzie plece. Internet bol vždy divoký západ. Nech ním aj naďalej ostane. Vaše zlyhanie a neschopnosť v tomto priestore prežiť vás neoprávňuje o ňom rozhodovať!
Vedzte, že pod slobodou sa nerozumie diktovanie slobody, ale prijatie skutočnosti, že sloboda je občas aj o robení chýb. A teda aj o prijatí zodpovednosti. Ale nie vo forme zastrašovania a vydierania, kde je sloboda podmienená strachom – Ak to nespravíš tak… tak budeš na veky v pekle!
Veruže nie.
Tak ako dieťa necháme občas chybovať aby sa naučilo lekciu do života, musí aj spoločnosť pripustiť chybovanie jednotlivcov. V opačnom prípade sa nemôžeme baviť o slobodnej spoločnosti. V skutočnosti ide o jemnejšiu formu diktátu v prospech určitej skupiny ľudí.
V čom sa takéto konanie odlišuje od despotického režimu? Na to si už bude musieť zodpovedať každý sám.