Zvláštny život vedú,
holubičky krásne naše,
sú pre centíky šťastné,
a veľké oči pre nič majú.
V malej izbičke v diaľave snívajú,
o veľkom dome bez života škriekajú,
nervy a myseľ trhajú,
pochybnosť zasievajú.
Sú ako syrény,
nešťastnice,
pobehlice,
devy moreny!
Slobodnú dušu požierajú!
Beda, keď im nevyhovieš,
ložko smilné nezahreješ,
rýchlo ťa preklínajú!
Sedím v starom kresle,
pozorujem svet za oknom
očami behám za svetlom
prichádzajú otázky zbytočne…
Kde je ten krásny život?
Kde sme sa vytratili?
Prečo zabíjame mladosť?
Prečo sa nesmejeme dosť?
Čo sa to s nami stalo?
Čo sa to porobilo?
Ako sa to medzi nami objavilo?
A prečo mi len ticho odpovedalo?!
Nemáte vari už divadla dosť?!
Čo ešte viac potrebujeme?
Vari každý málo sejeme?
Nechytá vás z toho zlosť?
Prečo sme si to najcennejšie vzali?
Alebo sme to nikomu darovali?
Či skôr nedobrovoľne dali?
Prečo sme to obetovali?
Sme hluchí pre okamihy prítomné,
cudzí k svetu, čo nás každý deň víta,
ale rozum kdesi zbytočne v oblakoch lieta,
stráca sa lebo nás ovládol nevďak pre krásne?!
Kedysi krásne čisté duše,
dnes už ani nie moc vo svetle,
divoko tancujú s démonmi,
pre zradný pôžitok s krídlami.
Nasledujúc dymovú clonu,
odmietajúc liečivú samotu,
oddávajúc sa spoločnej prázdnote,
srdce nechávame ležiace v temnote.
Preto si musíme kupovať radosť?!
A láska je zrazu akási povinnosť?!
A všetko si píšeme ako žiadosť?!
Kde je v tom ľudskosť a úprimnosť?!
Och, prečo sa len opíjame?
A radšej viac nežijeme?!
Prečo si viac krásne neprajeme?!
Prečo skutočne nezištne nepomôžeme?!
Odpoviete konečne už?
Ach, prečo teda radšej zas neumrieme
a aspoň lôžko pod zemou vyhrejeme…
Aká to krutá bolesť je, keď ťa pravda zháta, keď ťa slovo blízkych zrádza.
Aká to apatia, keď srdce sťažka tlieska, keď posledné hromy bijú, to skaza.
Aká to agónia, keď stuha nemá konca, keď vládne sklamanie, sťažka boskané.
Veď aká to pravda pravdivá, keď zloba je jedna, aj to pokolenie tvoje, skazené.