Aká to krutá bolesť je, keď ťa pravda zháta, keď ťa slovo blízkych zrádza.
Aká to apatia, keď srdce sťažka tlieska, keď posledné hromy bijú, to skaza.
Aká to agónia, keď stuha nemá konca, keď vládne sklamanie, sťažka boskané.
Veď aká to pravda pravdivá, keď zloba je jedna, aj to pokolenie tvoje, skazené.
Zvolil si prekliatie, to dostávaš ako dar, to chyba a nie moja, ale tvoja.
Zvolil si hlúposť, to je voľba ľahká, to je cesta zradná, lebo je krátka.
Zvolil si krutosť, to agresia i pocit hrdinský, to úľava, keď chudák stená
I zvolil si pohodlie, to pocit vlažný, to ťarcha žiadna, veď on dostená.
Ani slza, veď je voda drahá, veď plač je slabosť dúha bez konca i bezfarebná.
Ani tanec posledný, veď chladný už netancujú, veď tu už vše skočilo.
Ani veniec, veď na čo, azda poznali sme ho, veď on dal by mi niečo?
Tak ani téza posledná, veď i hanbou by som sa prepadol, veď on sa rozpadá.
Tu žije, i keď na veky vekov, i keď nie s nami, bez nás no stále je tu jeho hlas.
Tu upadá, i keď do zabudnutia, i keď do posledného svojho bytia, azda sa spovedá.
Tu odpočíva, i keď sa na nás všetky škerí, i keď z pekla, azda z neba si ma obzerá.
Nech, tu hnije, i keď dobrák to bol, i keď kto vie, jedného dňa možno zas, uvidím jeho raz.