Squid games si získal priazeň divákov a používateľov Netflixu. Ide totiž k dnešnému dňu o najsledovanejší seriál streamovacej stanice Netflix. Čomu Squid Games vďačí za takúto popularitu?
Vzostup kórejských filmov
Po oskarmi ovenčenom Parazitovi sa môžeme pripraviť na novú vlnu kórejských filmov. Tie, ako sa ukazuje, sa aj vďaka internetu dokážu ľahšie dostať k celosvetovému publiku. Streamovacie služby ako Netflix začali investovať nemalé prostriedky do zahraničnej produkcie a rozhodne toho neľutujú.
To či sú kórejské filmy naozaj tak dobré je asi vecou názoru a vkusu. Ja si myslím, že nejde o nič revolučné. Ide však o niečo iné a pre bežného „západného“ diváka nové a exotické. Ide teda o dočasný trend. Je to prirodzené. Podobný trend sa odohral pri filme Milionár z chatrče, ktorý odpálil popularizačnú vlnu Bollywoodskych filmov.
(ne)originálny príbeh
Buďme úprimní. Príbeh Squid Games nie je ničím originálny. Ide o kópiu viacerých už známych námetov. Najväčšiu podobnosť nájdeme s komediálnym japonským seriálom Takesiho Hrad.
Prvok, že sa hry zmenia v jatka, kde každý účastník bojuje o prežitie sa nie raz objavil v knihách a následne vo filmoch už v minulosti. Najznámejší príklad je kultový film Battle Royale, ktorý sa stal ikonickým vzorom aj moderným počítačovým hrám. Dnes sa pod pojmom Battle Royale rozumie celé spektrum hier a názov sa stal nositeľom označenia celého žánru hier o prežitie. Medzi najznámejšie patrí PUBG a Fornite, ktoré sú v komunite hráčov považované za kultové a zadefinovali trend novodobých hier.
Vo filmovom priemysle sa podobný štýl filmov sa objavil tiež. Zrejme najznámejším je Hunger Games, u nás známe pod preloženým názvom „Hry o prežitie„. Máme to už v samotnom názve. Hráči bojujú o prežitie. O tom, že ani Hunger Games neboli originálne sa nejdem rozpisovať. Každopádne išlo o trend, ktorý síce nezaujal širokú verejnosť, ale u nie malej časti publika sa ujal.
Všimnite si kadenciu slova trend. Nie, nie je to náhoda. Alebo áno?
Predvídateľné zvraty
Neviem či sa dá hovoriť o zvratoch. Lebo od začiatku až do konca som vedel presne čo sa stane. Bolo očividné kto s kým a kto proti komu. Kto je hlavná a bohužiaľ neohrozená postava, ktorá to dotiahne dokonca. Že hlavný hrdina bude nakoniec moralista a veľký kamarát s tou či onou postavou bolo vidieť už po prvej časti.
Emocionálna bomba
Veľkým prekvapením je práca s emóciami. Možno som natvrdlý a na mňa to fungovalo len polovične, ale bolo cítiť majstrovské umenie a kórejský záujem urobiť z filmu drámu, ktorá pracuje s emóciami diváka. Podarilo sa. Každopádne nejde o žiadnu revolúciu. Naviac opakovaním sa vo mne začal vytvárať odpor k utrpeniu postáv. Konanie bolo nelogické asi ako v hororoch.
Audiovizuálny zážitok
Film má dobrý audiovizuálny základ, ktorý posilňuje myšlienku celého seriálu. Audiovizuálne prevedenie je rozhodne zaujímavé a originálne. Dovolím si povedať, že film podnieti k vzniku nového trendu v rôznych odvetviach.
Alegória na spoločnosť
Príbeh je silný aj v kontexte symboliky. Netuším či to autori mienili, ale vo mne sa odohral aj iný príbeh.
- Hráči predstavujú rôzne archetypy jedincov v spoločnosti, ktoré v konečnom dôsledku splynú mysľami v jednu amorálnu gebuzinu – zvíťaziť bez ohľadu na následky
- Naša spoločnosť je ovládaná peniazmi
- Takmer každý je ochotný za peniaze zabíjať
- Morálka a etika je náplasť, ktorá nás chráni pred krutou pravdou, že sme vrahovia a sebeckí devianti
- Človek žijúci v biede podľa spoločnosti žije v dlhu voči zvyšku spoločnosti a preto jeho život má väčšiu hodnotu, keď zomrie ako keď bude žiť – vo filme zobrazené ako odmena pre ostatných spoluhráčov a recyklovaním vnútorností
- Existuje len malá vzorka ľudí, ktorí vedia odolať týmto vplyvom a spoločenskému tlaku (hrdinovia)
- Spoločnosť nie je fér. Antagonista sa hrá na sociálneho inžiniera a dáva priestor férovému jednaniu bez pretvárky. Rúca morálne zábrany a chce odhaliť kto skutočne sme bez nálepok a obalov. Všetci sú zbavení spol. postavenia a oblečení do rovnošaty.
- Človek má prirodzenú tendenciu búrať rovnosť, aj keď mu vytvoríme ideálne podmienky (kritika komunizmu)
- a kopec ďalšieho
Množstvo mikro príbehov, ktoré so sebou nesú určité posolstvo alebo morálne ponaučenie sú asi najsilnejšia vlastnosť seriálu Squid Games.
Skutočný úspech je publicita
Squid Games má dostatok publicity a pozornosti verejnosti. Akoby sa strhla lavína záujmu. Kritici, noviny, marketéri… všetci si uvedomili, že trendy treba využívať. A tak aby sa ich portály a plátky predávali, tak musia rýchlo reagovať na čokoľvek nové a čo i len trochu zaujímavé. Vyslovene striehnu na akýkoľvek náznak hype bubliny, ktorú sa potom snažia nejaký ten čas recyklovať. A samozrejme s rastúcim záujmom jednej skupiny vzniká záujem aj u ďalšej. A takto to exponencionálne rastie. Vzniká trend.
Do toho celého karty zamiešáva „umelá inteligencia“, ktorá sa profiluje na základe preferencie užívateľa, čo ho dáva do pozície sociálnej bubliny. Jedným spôsobom ako búrať takéto bubliny sú práve trendy, ktoré sa v histórii ľudstva nemenili nikdy častejšie ako dnes. A tak jednu homogénnosť vystrieda iná. Zo sociálnej bubliny do davovej psychózy. Neviem čo je horšie…
Prejedení a znudení diváci
Ako som už písal vyššie súvis hľadajme s prejedením „západného“ diváka soap operami – seriálmi z bežného života. Drámy z paneláku, nemocnice či policajnej stanice sú tu s nami príliš dlho. Svoje publikum si samozrejme nájdu, ale mladší a často inteligentnejší divák potrebuje niečo šťavnatejšie ako vzťahovú drámu a ľúbostné trojuholníky. Naviac príbehy o neohrozených superhrdinoch s happy endom už tiež prestávajú baviť. A preto útechu nachádzame v exotickom filme, kde herci svojou afektovanosťou prekonajú aj slovenských patetických divadelníkov. Squid Games je jednoducho šoková terapia prispatého a znudeného diváka.
Dá sa preto povedať, že Squid Games je výživný predovšetkým pre menej gramotné a kultúrne nerozhľadené publikum. Pre takého diváka je Squid Games niečo nové. Pre trošku ostrielanejšieho návštevníka kina, literárneho nadšenca ide o recyklovaný a šablonovitý príbeh, kde zvraty nie sú zvraty, ale nevyhnutné body v scenári. Pokojne si dovolím povedať, že sa jedná o učebnicový film, ktorý spolieha na to, že divák nepotrebuje originalitu, ale len nelineárne spojenie medzi jednotlivými kapitolami. Inak povedané – príbeh hrdinu, kde sledujeme jeho úskalia o ktorých vopred vieme, ale nevieme ako ich vyrieši. Som prekvapený, že táto filmová kompozícia zaberá ešte dnes.
Absencia kinematografickej evolúcie
Obávam sa, že zmeny vo filmovom, aj keď dnes skôr seriálovom, priemysle sa nedočkáme. Sme odsúdení na filmy bez inovácie a pokroku, ktoré sú skôr kompiláciu marketingového a psychologického výskumu na povysávané a konzumom vyžraté mozgy. Na druhú stranu, kto počúva, ten nájde rovnakú kritiku aj v Squid Games. Je však táto morálna stránka filmu vypočutá? Pochybujem!
Seriál končí otvorene. Doláriky sa budú sypať? Určite! Znôška balastu a zbytočného šalátu nás čaká v druhej sérii. Tá by istotne nevznikla ak by film nezískal takú pozornosť ako získal. A tak sa môžeme tešiť na ešte menej inovácie ako v prvej sérii. Squid Games svoje „momentum“ sa pokúsi prekonať ďalšími super zvratmi. Niekto prežije, iní niečo prevezme a pod. Som zvedavý, či si Squid Games nájde svoje publikum aj o rok. A ak, tak či náhodou nebude sklamané ako fanúšikovia Walking Dead. Veď napokon, nedá sa ani z témy zombíkov ťažiť 10 rokov bez toho aby sme sa nezačali nudiť.
Ja len dúfam, že sa ďalší seriálový majster neposadí na kreslo režiséra pre filmy na veľké plátno. To obyčajne nekončí dobré. Myslím si, že seriálových sračiek bolo už dosť. Bolo by fajn, ak by sa kultúra opäť vrátila k veľkým filmom. Modlím sa za to a vkladám nádej vybraným menám a projektom. Tak hádam budú moje modlidby vypočuté.