Konanie v impulze


Dneska som mal vhľad. Súvisí s nedávnou diskusiou s veľmi dobrým známym, ktorý sa vydal na duchovnú cestu. Výsledkom tejto udalosti je myšlienka hodná zápisu – konaj v impulze!

O čo ide?

Predstavte si neznámu situáciu. Neprebádané vody plné nástrah. Obyčajne ich sprevádza prechod tiesňavou pocitov. Niekto by ich nazval strachom, iný zase nadšenie či eufória. Každý teda podľa seba. Stáva sa tak vždy keď čelíme niečomu neznámemu. Často nás takéto emócie pohltia natoľko, že sa nedokážeme rozhodnúť včas. Riešením je nerozhodovať sa, ale konať!

Môže to byť napríklad neschopnosť osloviť krásnu ženy alebo sympatického chlapa. Môže to byť pocit nepripravenosti v rôznych životných situáciach. Nervozita pred skúškou alebo na prijímacom pohovore. Nech už je to čokoľvek mnohí ľudia začnú o sebe pochybovať a zotrvajú v pasivite. Emócie ich prevalcujú a potom prídu výčitky čo všetko sme mohli urobiť inak. Zvyčajne to uzavrieme upokojením sa, že nabudúce to urobíte lepšie.

Možno. Skôr nie. Lebo žiadna situácia nie je rovnaká. Ako ani jeden východ slnka nie je rovnaký ako ten predošlý, ani tá istá situácia nebude rovnaká. Úžasné. Vesmír je tak pestrý.

A práve preto je dôležité robiť to, čo naše srdce chce urobiť v záblesku toho okamžiku, ktorý okolo nás preletel bez toho aby sme o tom čo i len uvažovali. Akonáhle o veci začneme uvažovať je okamih stratený. Často sa stáva, že si vytvoríme nové uzly strachov a niekedy aj komplexov. Nakoniec sa teda takýchto situácii bojíme a vytvoríme si celú radu racionálnych výhovoriek ako je vyššie spomenuté: „veď nabudúce…“.

Ak stihneme konať okamžite, nestihneme zapojiť rozum a ani všetok balast, ktorý sme si rokmi nabalili a vytvorili si z neho neprekonateľný múr za ktorý sa schovávame. A je nám tak často dobre. Akurát svet za múrmi má čo ponúknuť. Často viac ako ten za nimi.

Život ako hra

Poznáte to: „Cvičenie robí majstra…“

A preto je dôležité brať tieto stavy ako hru. Predstavte si, že ste športovec v jednej z mnohých tímových hier, kde je cieľom trafiť bránku a dať tak gól. Málokedy počas hry uvažujeme o tom či gól dáme, ale aj napriek tomu sa neprestávame snažiť ho dať. Tlak je pritom obrovský. Naši spoluhráči a fanúšikovia sa na nás spoliehajú. My však pravidelným tréningom vnímame len hru samotnú a na konci dňa je jedno či sme gól dali alebo nie. Aj tak sme získali. Niečo nové sme sa naučili. Podvedome to vieme. Tešíme sa z hry samotnej. Prečo rovnako nekonáme aj v bežnom živote?

Chyba je vo výchove a nastavení spoločnosti. Hľadáme pevné body našej reality. Stanovujeme si ciele a uchyľujeme sa k tyranii našej duše. Niekedy dokonca až tak radikálne, že túto tyraniu prenášame aj na svoje blízke okolie. Hoci s dobrým úmyslom, ale berieme priestor ostatným byť kým chcú. Často to podvedome robíme vo výchove detí. Inokedy nevyžiadanými radami našim blízkym. Formujeme si bezpečný priestor k obrazu svojmu. A tak ako prenášame to dobré, vieme prenášať aj to zlé. Svoje strachy a komplexy. Nenaplnené túžby nútime iným so slovami: „Ak nie ja, tak aspoň oni…“

Lenže zodpovednosť za naše konanie nesieme len my samotní. Za všetko čo sme spravili a predovšetkým to čo sme NESPRAVILI!

A preto rovnako tak ako športovci trénujú ťah na bránu musíme aj my trénovať svoju schopnosť reagovať spontánne a hravo. Aj keď cieľom je premeniť príležitosť na gól, je dôležité prijať situáciu v jej neprebádanej verzii bez snahy ju ovládať skôr ako nastane.

Samozrejme, byť pripravený je fajn. Nenechajme sa však oklamať mysľou. Ľudia sa totiž radi schovávajú pred akciou za rôzne slová a aktivity. Viac ako príprava je dôležitejšie pohotové reagovanie a to získame len cvičením v neznámych situáciach, ktoré nás najlepšie pripravia čeliť neznámu. Všetko ostatné je sebaklam.

Život nie je šachová partia. Hoci je takéto prirovnanie sympatické, myslím si, že život je rozmanitejší a dovoľuje čeliť niečomu, čomu sa hovorí náhoda. A síce náhody neexistujú, naša krásna myseľ dokáže náhody prijať ako nový zážitok a byť užasnutá. Preto by som život skôr prirovnal k ródeu, kde nikdy nevieme aký pohyb bude nasledovať ďalej. My sa však každým novým pádom naučíme reagovať pohotovejšie a lepšie na odlišné zmeny. Bez toho aby sme však na divoké zviera nenaskočili sa to nenaučíme. Až keď absolvujeme dostatok pádov dokážeme toto divoké zviera skrotiť. Nie naopak. Ešte som teda nevidel skrotenie mustanga slovami, myšlienkami či úvahami.

Je to skutočne jednoduché. Dovoľme si byť zase raz v úžase z toho aký vie byť život rozmanitý a nepredvídateľný. Občas azda krutý. Nebráňme sa tomu. Lebo akonáhle prestaneme život vnímať zvedavými a užasnutými očami dieťaťa je naša púť u konca…

Život je len záblesk

Inými slovami povedané – sme tu len okamih. Je preto zbytočné sa zaoberať vecami skôr ako nastanú. Pretože obyčajne nenastanú. Ak aj nastanú, tak málokedy podľa našich predstáv a očakávaní. Naviac ak viete, že fixovaním len strácate drahocenný čas, je naozaj zbytočné robiť všetko preto aby ste mali nad všetkým kontrolu. Krása života spočíva v nepripravenosti a následnom prekvapení.

Všetci si v kútiku duše uvedomujeme jednu fundamentálnu chybu života. Je príliš krátky. Aj preto je zbytočné ho stráviť premýšľaním nad otázkami čo keby a čo keď. Žiadna taká verzia vesmíru neexistuje. Existuje len v našej mysli. V skutočnom svete sme vrahom, ktorý akúkoľvek možnosť na zrodenie novej a nečakanej situácie ju zabil. Preniesli sme ju do sveta ilúzií, kde vládneme my. Miesto, kde vládneme my a nič nám tam nehrozí. Diktátori a despoti. V takomto vesmíre nám hrozí to najhoršie – úpadok. Existuje len to čo je. Tu a teraz!

Berte preto na vedomie, že smrť trpezlivo vyčkáva, kedy naše svetlo zhasne. Nové šance nebudú. Alebo veríte, že žijeme v cyklickom kozme ako Mr. Nobody (film: Pán Nikto)?

Myslime na to, že najviac nás budú mrzieť iba tie činy, ktoré sme nevykonali. Lebo najhlasnejšie volanie našej duše býva takmer vždy umlčané silným hlasom rozumu, ktorý sa nám premieta ako strach. Démon, ktorého vieme skrotiť len silnou vôľou a neustálym cvičením byť v prítomnosti konajúc v impulze rovnako tak ako koná sám vesmír. Iba tak dosiahneme úplnosti a radosti. Pretože za obrátenou stranou našich strachov je volanie nášho vyššieho ja.

Veľa zdaru, vidíme sa niekde tam vonku 😉