Svet sa zmieta v nepokoji z neviditeľnej hrozby. Hrozby, ktorá sa v tichosti zakráda a obete si nevyberá systematicky. Alebo áno? Miestami temná úvaha k aktualnej pandemickej situácii.
Z toho čo o víruse vieme, sa dá usúdiť nasledovné. Korona vírus sa zameriava na slabších jedincov v našej spoločnosti. A netvárme sa, že to tak nie je. Slabí, ktorí by v prirodzenom kolobehu života neprežili.
Smrť je prirodzená súčasť nášho života. Je zrkadlom márnivosti. Neistá hranica našich osudov, ktorá dáva životu hodnotu – význam. To je smrť. Smrť nie je prekliatie, ale náš priateľ. Smrť je Morena. A kto sme aby sme súdili bohov a zákony, ktoré nás presahujú?
Bohovia nie sú krutí ani malicherní. Bohovia jednoducho sú. To človek si ich personifikuje. Dáva im ľudské vlastnosti a teda aj chyby. Bohovia sú však ideály nedosiahnuteľého absolutna. Perfektnej existencie mimo náš priestor i čas. A preto sa ich nesnažme uchopiť, ale skôr s pokorou prijať ako prirodzenú súčasť bytia.
Len to by sme museli mať opraty nad životom pevne vo svojich rukách, že? A máme? Čo nás aktuálne poháňa? Nie je to nahodou strach? Strach z neznáma. Strach zo smrti. Strach z nákazy. A kopec ďalších strachov a komplexov. Strach, to nie je cesta. Strach nás nahlodáva, je to korupcia ideálov. Sú to reťaze, ktoré nás spútajú a nepustia. A nakoniec aj zničia.
Naučme sa preto prijať, čo nám bohovia darovali. Čo sme si sami „vyčarovali„, keď sme si v duchu alebo nahlas hovorili rôzne mantry proti ľudstvu. Vyjadrovali nespokojnosť na témy ekológie, ekonomiky, morálky azda aj politiky. Keď sme za svoje zlyhania vinili tých či oných. Vyslobodenie sme našli v katastrofických príbehoch a apokalyptických svetoch. A mnohí s očakávaním si priali a dokonca stále prajú vojnu. A verte-nevere na prahu zrodu jednej možno stojíme.
O ekonomickej kríze sa konšpirovalo dlho. O blížiacom kolapse sme počúvali so zatajeným dychom. A tak nejako podvedomo sme si to mnohí priali. A potom sa netreba čudovať hystérii tých, čo nakupujú cestoviny a múku na 2 mesiace dopredu. Takýto ľudia čakajú koniec sveta na dennom poriadku a myslia si, že sú na to pripravení. A potom sú tu aj takí, čo sa na celej situácii snažia zarobiť. Akokoľvek úsmevné, ľudia postrádajú nadhľad.
Na toto sa nedá pripraviť. Bežnému človeku určite nie. Nepomôžu vám filmy, knihy ani hry! Realita nás všetkých zmetie rad radom. Pekne na jednu kopu.
A teraz dávajte veľký pozor! Je to fakt dôležité! Tým, že vytvoríme egregor paniky si nepomôžeme. Práve naopak. Ak nebudú mať iní – budú strádať – tak im do ruky vkladáme zbraň. Ich potreba prežiť je rovnaká ako naša, ak nie aj väčšia. Ak však majú pocit nedostatku na úkor niekoho iného, sú schopní všetkého. Strach je mocná zbraň, ktorá otvára nové možnosti. Hlavne ak ide o prežitie seba alebo blízkych.
Naopak, ak sa zachováme solidárne, s najväčšou pravdepodobnosťou sa budete snažiť spoločne hľadať riešenia. Budeme jednoducho musieť. A toto správanie nám vydrží aj v kritických situáciach. Podnietíme kreatívne myslenie a správanie kolektívneho rodu.
Možno poznáte experiment s kolektívom myší. Jednoducho, myši ktoré mali spoločný cieľ a spoločne hľadali riešenie prežili. Zatiaľ čo komunity myší, ktoré si žili v blahobyte a nemali potrebu spolupráce vymreli. Na zamyslenie…
Obetovanie prísľubu
Netreba si klamať. Áno, je nás veľa. A mnohí z nás len parazitujú a nivočia krásy čo duch dal. A potom prichádza nová doba. Možno trošku zvláštna. A nie všetci sme na to pripravení. Príroda sa chce očistiť. Tak ak už nie sme ochotní prijať obetu životmi, tak musíme obetovať niečo iné. Nie, nebojte sa. Nikto tu nevraví o rezaní zvierat a ani nič podobné. Stačí obetovať svoj čas a svoju disciplínu. Dať božstvám svoju pozornosť. Ďat im prísľuby.
Kedysi naši predkovia vykonávali obety v pravideľných intervaloch. Populárna a pritom mylná je predstava okultistických praktík, ktorého záver končí obcovaním a pitím horúcej krvi z obetovaných. Tento obraz nám predhodili „moderní“ kronikári a klerici hnaní aktuálnymi doktrínami a predstavami.
Obety sa vykonávali najčastejšie vo svätohájoch, kde bol nepoškvrnený duch. Išlo o prísľuby pred sebou samím, bohmi a teda aj predkami. Tieto prísľuby si dneska opakujeme v modlidbách a preddsavzatiach. Najčastejšie je tomu na nový rok. Po viacnočných sviatkoch. Kedy sa svet ponorí do „spánku“ – spomalí a my máme čas premýšľať. Je to čas, kedy vládne Morena.
Morena sa rozhodlo svoju vládu predĺžiť. Rešpektujme to. Dlho žijeme proti zákonitostiam, ktoré tú boli pred nami a dlho budú aj po nás. Pochopením rytmusu božských „hier“ bez zbytočnej personifikácie vytváraním mýtických príbehov sa nám môže dostať celkom ucelený obraz duchovnej podstaty.
V túto chvíľu je dôležité spomaliť. Načúvať svojmu vnútru. Ľudia bližšie k lesu, ktorý to neberú len ako trend či šport to budú mať jednoduchšie. Zúfať nemusia ani ostatní, pretože duch je všade. Atmosféru lesa či svätého miesta si vieme navodiť. Očistný rituál a vytvorenie svätyne nie je nič náročné. Niekedy jednoducho stačí upratať a vytvoriť si pomyselné útulné miesto, kde sa vieme venovať sebe a svojej psychohygiene. Miesto, ktoré neoplýva zbytočnými ruchmi. Atmosféru si môžeme navodiť hudbou, sviečkou, vonnou tyčinkou alebo rôznymi dekoráciami či kúskami prírody. Nie je to však nevyhnutné. Je čas zavrieť oči a plynúť.
Korona je pre niekoho prekliatie a pre niekoho vykúpenie. Za mňa je to výzva. Znivočená a dlhodobo drancovaná príroda si konečne vydýchne. Nezmyselný priemysel, ktorý nás každým rokom zásobuje novými modelmi zbytočného tovaru bude musieť spomaliť a v tom ideálnom scenári úplne zastaví. Psychika človeka nebude neustále pod tlakom idiotských marketérov. Konečne máme možnosť k náprave. Je len na nás či príjmeme, čo nám bolo dané alebo sa vrátime k tomu, čo sme tu mali doteraz.
Jedného dňa toto celé skončí a my sa budeme musieť vrátiť do reality. Môže sa tiež stať, že sa nebudeme mať kam vrátiť. Čo ak nás čaká celkom nový svet? Všetko je v našich rukách. Každá drobnosť v našom konaní zaváži. Azda aj zmení. Morálne hodnoty sú v ohrození. Zachovanie príčetnosti je namieste, priam vyžadované.
Ekonomika sa bude dlho spamätávať. Ale spamätá sa. Mŕtvych však nevzkriesime. Sme naozaj ochotní obetovať svojich rodičov, blízkych a starých rodičov? Bude sa nám potom žiť lepšie? Zaiste – sociálny fond si vydýchne. Svet sa očistí od slabých. A my môžeme k upokojeniu na duši postaviť ďalší „morový“ pamätník. Ale je to nevyhnutné? A len preto aby sme mohli žiť svoje uponáhlané a nezmyselné životy?
Peniaze vždy boli a budú, ale my nebudeme!
Skutočná hodnota života je život sám. Je to náš čas, ktorý tu máme. Nemárnime ho. Ekonomika nie je všetko. Šťastie nepramení z dobrých čísel a prebytku. Šťastie je niečo, čo si nekúpiš. Šťastie buď máš alebo nemáš. A to skutočné šťastie si musíš zaslúžiť. Nie obchodovaním, nakupovaním a podovodom. Nie-nie. To skutočné šťastie prichádza cez ostatných. Ide z hĺbky duše. Z nášho srdca.
A tak sa pliaga korona – COVID-19 stáva neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Zvykajme si. Možno to tak bude dlhšie ako by sme chceli. Naučme sa s tým žiť. Čím skôr, tým lepšie. Príjmime možnosť, že sa môžeme nakaziť. A vlastne, že by to bolo pre kolektívnu imunitu správne. Život by predsa nemal zastať. Avšak rešpektujme opatrenia. A to aj napriek tomu, že miestami sa už prekračujú rôzne hranice. Zachovajme pokojnú myseľ. Buďme obozretní, ale nepanikárme.
A to najdôležitejšie. Za každú cenu si zachovajme spolupatričnosť. Snažme sa byť súcitní a solidárni. Konajme tak ako by sme sami boli chorí a nechceme nikoho ďalšieho nakaziť. A zároveň vnímajme možnosť, že ktokoľvek môže byť nosičom a nemusí o tom vedieť. Lebo inak strielame; hoci neviditeľnými, ale zato smrteľne ostrými nábojmi.
Pridaj komentár